MIRO REMO: FESTIVALY TVORCOV MOTIVUJÚ ROBIŤ NIEČO ĎALEJ A NEVZDÁVAŤ SA IDEÁLOV

V súčasnosti jeden z najvýraznejších filmárov na Slovensku rozvíril spoločenskú diskusiu dokumentárnou snímkou COOLTÚRA, ktorej distribúcia do kín nebola povolená a k publiku sa dostáva aj prostredníctvom projektu Dokument na kolesách. Dokumentarista MIRO REMO upozorňuje, že pod pojmom kultúra sa často skrývajú prospechárske záležitosti, v ktorých ide o peniaze. U mladých tvorcov oceňuje predovšetkým úprimnosť a pravdivosť.

 

Máte za sebou filmársky úspešný rok 2016 – svetlo sveta uzreli dve výrazné dokumentárne snímky Cooltúra Richard Műller: Nespoznaný, s ktorou mierite na tohtoročný filmový festival v Karlových Varoch. Na čom pracujete v týchto dňoch?

Momentálne pracujem na filme, ktorý pojednáva o výstupe na imaginárny vrchol. K tomu sa pridružuje ďalší, bude to love story na pozadí amatérskych automobilových pretekov a zároveň s otcom spolupracujem na filme s názvom Pátranie po zvláštnych ženách, ktorým nadviažeme na jeho amatérsky film Dievčatá z OOU. Tento film je o ženách, dievčatách, ktoré boli v roku 1983 umiestnené do osobitnej výchovy, to znamená zaradené do osobitnej internátnej školy. Tento film je o ich snoch, pohľadoch do budúcnosti, ako si predstavujú svoj život. V súčasnosti chceme tieto ženy vyhľadať a zistiť, čo sa s nimi stalo a konfrontovať svet minulý s dnešným. A nakoniec, projekt o žilinskej kapele Swan Bride, ktorý tvorím už dlhodobejšie.

Na Opavskom pávovi sa premietala dokumentárna snímka Cooltúra, pojednávajúca o stave dnešnej, slovenskej kultúry. Na Slovensku získala nálepku kontroverzná. Možno ju vnímať ako istú osvetu dnešnej, značne dezinformovanej spoločnosti?

S odstupom času vnímam, že film je neuveriteľne mocný nástroj, ktorý má stále svoju silu. Cooltúra nemala byť primárne osvetová, ale je primárne provokačná. Ako autor som mal pocit, že to, ako žijeme, nie je úplne tak, ako som si predstavoval. Vzniklo to z mojej nespokojnosti – kde sme, čo robíme a to sa tam aj určite odzrkadľuje. Kultúra je takou pomyselnou výkladnou skriňou nás všetkých a keď sa to zrkadlí v nej, tak sa to zrkadlí aj inde.

Čo znamená kultúra z pohľadu dokumentu?

Často sa pod týmto pojmom skrývajú rôzne pseudokultúrne akcie, ktoré nemajú za cieľ pozdvihnúť ducha alebo nejakým ušľachtilým spôsobom motivovať človeka, ale sú len prospechárskymi záležitosťami, v ktorých nejde o spoločnosť alebo človeka, ale ide o peniaze.

Aký je teda Váš pohľad na súčasnú kinematografiu, v rámci česko-slovenského tvorivého poľa?

Ja mám pocit, že filmy by mohli byť ešte odvážnejšie. Žijeme v dobe internetu, mediálna masáž prostredníctvom videí je agresívnejšia než kedykoľvek doteraz, preto si myslím, že treba reagovať i na toto. Možno podobnými, nazvime ich teda agresívnymi formami, alebo jazykom, ktorý môžeme vidieť na internete. Vôbec sa tomu nebránim, nepovažujem to za scestné alebo neetické, je zbytočné proti tomu bojovať rovnako ako proti pirátstvu na internete.

Do tohtoročnej súťažnej sekcie festivalu študenti prihlásili 170 snímok z celého sveta. Svet sa globalizuje, sme čím ďalej, tým viac prepojení technológiami, inšpirujeme sa. Ktorá súťažná kategória Vás zaujala?

Zaujali ma hlavne animované filmy, trochu som bol sklamaný z dokumentu, podobne aj z hraného filmu. Dokumentom chýbala väčšia angažovanosť z pohľadu osobných tém, akoby jednotliví dokumentaristi spracovávali témy, ktoré ich až tak neiritujú, nežerú, bez ich vnútornej, autorskej potreby. Vyvolávalo to vo mne pocity iba takých školských zadaní, niektoré mi evokovali televízne dokumenty, ktoré vznikajú z nutnosti.

Aké spoločné motívy vo Vás, počas hodnotenia jednotlivých filmov, zarezonovali?

Hlavne v animovanom filme som vnímal spoločné motívy, tému digitálnej socializácie. To je veľmi aktuálna záležitosť, tieto filmy som aj v rámci hodnotenia preferoval, pretože je to aktuálne a nadčasové. Taktiež v dokumente sa vyskytovala otázka neporozumenia, diskomunikácie, v životných preferenciách.

Čo je podľa Vás dôležité, aby si mladí tvorcovia uvedomili? Dá sa povedať, že im niečo chýba?

Študentom nič nechýba, a možno to je tá chyba. Žijeme v dobe, ktorá je relatívne pokojná a človek cez ňu dokáže v pohode preplávať. Preto vždy veľmi rád vidím mladých ľudí, ktorí rozmýšľajú, vedia zaujať postoj a byť úprimní. A tiež pravdiví, čo väčšinou prichádza samozrejme s mladým, nepoškvrneným názorom. Určite bude fajn, ak prejavia vo svojej tvorbe viac angažovanosti, chuti a presvedčenia, že sú filmári a dokážu niečo zmeniť.

Študenti na rôznych univerzitách, po celom svete, organizujú rôzne festivaly, čo už sa stáva neodmysliteľnou súčasťou vysokoškolského štúdia. V čom vnímate hlavný význam, potenciál v organizovaní študentských festivalov?

Vztiahnem to na seba, keď som bol študent. Pre mňa boli festivaly obrovskou satisfakciou, že niekto ocenil moju, alebo celkovo našu, tímovú, tvorivú snahu. Bolo to veľmi motivujúce do nasledujúcej práce, robiť niečo ďalej a nevzdávať sa istého ideálu, stále ísť za svojim snom. Vnímam to ako prispievanie k snívaniu mladého človeka  a to je, myslím si, hlavne v dnešnej dobe, obrovský prínos.